Wednesday, September 17, 2014

Keby myšlienky vedeli lietať, nechala by som ich obletieť celý svet...bez návratu


Dlho som pozerala do jeho očí. Mali výraznú farbu čírej modrej obloby. Boli to krásne oči, až na tie zúžené zreničky, ktoré sa do mna zabodávali ako pichliače. Nevedela som z nich čítať. Štvalo ma to. Pohľadom si všímnem jeho súmerný nos, potom zablúdim  k jeho perám. Nehovoria nič. Nedokážem si na to zvyknúť. No na pery áno, toľkokrát ma pobozkali. Ešte si spomeniem na jemné jamky na lícach. Bolo ich vidno iba keď sa usmieval. Je to pekný muž. Zvonka. Do vnútra som sa nedostala. Dvere zatvorené ...inventúra.

NIEKEDY NA VÝLETE...


Mám rada naše výlety, vykračujeme si prírodou a debatíme...len tak..o hocičom. Veľakrát o ničom. Aj o nezmyselných absurdných veciach pri ktorých sa odpútavam od všetkého vážného. No teraz som rozprávala. Vážne.

Trpezlivo ma počúvala.
Viem, bola zvedavá ako to skončí.
Príbeh...príliš krátky na to aby som o ňom napísala knihu. Ešteže tak.

Keď skončím, chvíľu je ticho. Nakoniec sa ma pýta, či som mu to povedala. Pokrčím ramenami, stisnem pery a parkrát zakývam hlavou do strán. Mierne cítim výčitku v jej hlase keď mi hovorí, že som mu to mala povedať.


A tak som si predstavila tú chvíľu ako sedím na kuchynskej linke a hompáľam nohami. On by stál pri okne a pomaly odfukoval z cigarety. Pili by sme červené víno. V takomto príjemnom momente som mu to chcela povedať. Všetko. Nie preto, aby ma poľutoval. Nie preto, aby som bola zaujímavá...

....ale preto, aby pochopil prečo som dnes taká aká som...

...a možno som len dúfala, že keď to bude vedieť, otvoria sa zavreté dvierka a postupne dovolí sám sebe, aby sa z nás stali parťáci...do toho spoločného života.


V JEDEN VEČER...

Sedim na kuchynskej linke a popíjam biele víno. Som sama. Cez okno pozerám na odľahlé domy a počúvam motor prichádzajúcich a odchádzajúcich áut. Bolesť prežitá za posledné mesiace konečne utíchla. Nezodpovedané otázky našli vlastné odpovede. Zbytočné myšlienky už nemajú energiu prehrávať ten istý film. 


ASI TO TAK BUDE...

Ešte si predstavím ako prichádzam k jeho dverám. Tentokrát neklopem. Nebúcham. Viem, že mne ich neotvorí. Tak sa skloním a pod dvere mu posielam malý lístoček: "skús raz niekomu otvoriť, skús znova zistiť aké je úžasné lúbiť a byť ľúbený, a pochopiť aká sila sa schováva za teplé ľudské objatie...to je dokonalé šťastie".

Prečíta to niekoľkokrát, viem. Viem aj to, že hodnú chvíľu bude premýšľať...až napokon zistí, že s touto informáciou sa nedá nič robiť. Vo veľkej dlani pokrčí tých pár malých slov, ktoré nemôžu za to, že boli poslané z lásky...napokon pokrčí i plecami a zapálením cigarety sa bude snažiť uistiť sám seba, že takto to má najradšej.